Daniel Holúbek
Už sa neangažujem. Zamyslenie pre sklamaných animátorov.
Čo robiť, ak "ten nový", kto to vedie, nie je taký sympatický, milý alebo nadaný, ako ten, ktorého som mal rád? O priateľstve pre sklamaných aj nadšených animátorov.
Salezián v zácviku! ;) Zoznam autorových rubrík: Aktuálne, Počítače, Spoločnosť, Múza kopla, Toto sa stalo, Súkromné, Nezaradené
Čo robiť, ak "ten nový", kto to vedie, nie je taký sympatický, milý alebo nadaný, ako ten, ktorého som mal rád? O priateľstve pre sklamaných aj nadšených animátorov.
V poslednom čase sa viac spomínalo, že pre kresťana hádam registrované partnerstvo (ktoré nie je manželstvom) dvoch osôb rovnakého pohlavia nemusí byť až taký problém. Prípadne dokonca, že by bolo správne také šalamúnske riešenie podporiť. Hoci si naozaj nemyslím, že tu ide o "armagedon", nejde podľa mňa ani o nejakú veľkú výhru.
Ak pozorne čítate názory a komentáre rôznych ľudí k aktuálnemu dianiu na Ukrajine, ťažko si nevšimnúť obľúbený argument oboch strán. Odborníci z obývačky a intelektuáli spoza monitora, nájdeme sa v tom?
Prinášam prepis a (môj) preklad prednášky jedného z významných morálnych filozofov súčasnosti, Alasdaira MacIntyra, na konferencii o kultúre smrti v roku 2000. Upozornenie! Je to určené len tým, ktorí majú záujem premýšľať a debatovať. Pre tých, ktorí sú už vopred presvedčení, že o "kultúre smrti" sa nič rozumné povedať nedá, je to asi strata času :).
Strieľat do vlastných radov je dnes síce moderné, no napriek tomu si myslím, že človek by to mal robiť s určitou noblesou. Alebo nie, radšej nie. Hlavne, aby to malo hlavu a pätu.
Z času na čas sa aj medzi nami Slovákmi ukáže sympatický odpor voči niečomu nesprávnemu. Ak neveríte, spomeňte si napríklad na Gorilu. Máme teda ešte aj dnes nejaký cit pre to, čo je správne? Nanešťastie, nie vždy je to tak.
Horúce letné poobedie mi svojimi myšlienkami spestril C. S. Lewis. V kontexte toho, čo sa deje okolo nás dokonca celkom trefne. Tak sa pokojne povzbuďte aj vy!
Pred pár dňami napísala Adela Banášová zaujímavý blog o svojej viere v Boha. Na reakcie sme dlho čakať nemuseli, pre potreby tohto krátkeho zamyslenia vyberám jednu, ktorú som si prečítal ako prvú. Takže, poďme na to. Hľadáme fakty alebo pravdu?
Všetci asi vieme, čo je to pokušenie priemernosti. Počujeme o tom zo všetkých strán. Je jednoducho zlé ostať v pohodlnej anonymite a robiť všetko tak ako ostatní. Okrem toho, že svet ukrátime o našu vlastnú originalitu, riskujeme, že sa nikdy nenaučíme obhájiť to, čomu veríme. No ale čo je to potom "pokušenie nadpriemernosti"?
Vždy, keď sa predstavitelia Cirkvi (či už osobne, alebo spoločne) vyjadria k nejakej horúcej politickej téme (typicky napríklad voľby) verejnosť sa zvykne rozdeliť na dva tábory. Jeden tvrdí, že na také niečo nemajú právo, pretože manipulujú ľudí a preto je ich úlohou mlčať, druhí si zase myslia, že majú právo vyjadriť sa podobne, ako všetci ostatní.
V posledných dňoch sa Cirkev opäť dostala do centra pozornosti médií, a to nielen na Slovensku, ale aj u našich susedov z Čiech. U nás vďaka listu, ktorý pápež adresoval biskupovi Zvolenskému, v Čechách zase vďaka otázke reštitúcií, ktoré prešli českým parlamenom. Čo majú obe tieto témy spoločné?
Nikdy ste nerozoberali zložitú otázku vzťahu cestujúci-vodič autobusu?
Stačí, keď svoju výchovu budete riešiť ako jedna mamička, ktorú som dnes videl v akcii. Nanešťastie.
Arcibiskup Ján Sokol vždy patril ku kontroverzným osobám. Všetko, čo povie sa pretriasa z jednej i z druhej strany. Často sa stane, že na konkrétnu vec mám iný názor než on, ale to ma ešte neoprávňuje k tomu, aby som o ňom tvrdil, že je klamár, hlupák a veľa ďalších slov, ktoré jednoducho do perexu článku nepatria.
Ahojte, milí čitatelia! Možno sa čudujete, čo som zač. A možno ani nie. Ako som už hovoril, volám sa Miško. Tešil som sa na vás, ale nevyšlo to. Skôr, než by som sa na vás stihol pozrieť, moja mamička a môj otecko sa rozhodli, že im nevyhovujem. Škoda.
Zdá sa, že pápeža Benedikta XVI. si médiá zobrali na mušku. Že urazil moslimov sme sa už dozvedeli dávnejšie, teraz je predmetom diskusií to, či nás pápež všetkých vodí za nos, alebo nie. Mám však z toho celého pocit, že za nos nás tu vodí niekto celkom iný.
Mnohí veriaci ľudia sú často (viac či menej opodstatnene) označovaní za pokrytcov, ktorí síce do kostola chodia, ale keď príde na to, aby ukázali, že to s vierou myslia naozaj vážne, tak sa zrazu niekam stratia. Keď sa hovorí o kresťanoch, ktorí vieru naozaj žijú, myšlienky nám zaletia k známym osobám ako Ján Pavol II., matka Tereza, páter Pio... A pritom, čuduj sa svete, veľkí ľudia nám žijú priamo pod nosom.
To on, to on! - nieslo sa detským ihriskom a mne sa pri pohľade na hrajúce sa malé deti opäť zjavil na tvári nostalgický úsmev. To on, to on! - rozprával pán Dzurinda v televízii a mne sa na tvári žiaden úsmev nezjavil.
Tento článok nebude o milých medvedíkoch koala, ani o prírode. Bude o jednej cestovnej kancelárii, ktorá sa mi celý týždeň snažila znepríjemniť dovolenku. Vďaka Bohu, nepodarilo sa jej to. Alebo aj o tom, že katalógy treba brať s rezervou.