No náhodou - aby ste si nemysleli - podľa mňa je medzi mnou a touto kamarátkou celkom dobrý, kamarátsky vzťah a nič na tom nehodlám zmeniť. Ale v ten deň, keď som sa akosi pousmial nad touto otázkou (nebola totiž prvá), som si trochu nevedomky začal hodnotiť tento vzťah.
Ona je v podstate dobré dievča. No a predstava, že by som náš vzťah potiahol niekam do iných sfér sa mi v tej chvíli zdala celkom dobrá. Veď prečo aj nie... Nič zlé by som na tom nevidel a... Vlastne to je aj celkom výhodné, nie? Dobre to vyzerá, no a čas venovaný tomu vzťahu by som už nejako oželel...
Vtedy som sa zastavil a musel si utriediť myšlienky v hlave. To, čo sa mi preháňalo hlavou (a načrtol som tu) sú presne tie dôvody, pre ktoré som sa už dávnejšie rozhodol podobné vzťahy neťahať niekam, kde by som to len pokazil. To nie je pesimizmus, ani sebapodceňovanie. Keď si to zovšeobecním, mám čas. Znie to ošúchane, ale nemyslím si to preto, že by to bol jediný spôsob ako sa vyhnúť každému známym "pätnásťročným akože-trvalým-vzťahom". Je to totiž jediný spôsob ako vyrásť na človeka, ktorý dokáže vo vzťahu myslieť na toho druhého.
"To je tvoj frajer?" - pýtal sa ktosi v triede. Nie, nie... to by jej tak ešte chýbalo :).