U nás je najväčším priaznivcom bicykov otec. Stále ho to ťahá kamsi pod stan a predovšetkým pred niekoľkými rokmi som nad jeho (ako sa mi zdalo) bláznivými nápadmi ohŕňal nos. Pravda, príliš mi to nepomohlo a ako správny syn som sa musel podriadiť. Tak sme spolu - otec s mamou a ja s bratom - prešli na bicykloch okolo Neusiedlerského jazera a o rok neskôr (a to bol teda pre mňa fakt vrchol, keď s tým otec vyrukoval!) sme za týždeň z Passau prešli do Bratislavy.
Po minuloročnej rôzne odôvodnenej pauze sa otcov dobrodružný duch prebudil aj tento rok, a tak spolu s bratom začali pripravovať rôzne varianty ciest. Nakoniec rozhodnutie padlo na Murradweg + Jubiläumsradweg, čo dokopy činí asi 650 km. Moje, dnes už viac chápavé, srdce to zhltlo (musím však dodať, že predtým ma strašili 1000 km cestou od prameňa Innu až do Bratislavy, takže všetko kratšie bolo dobré :) ), a tak sme v sobotu 19.8 vyrazili do prírody.
Plán bol taký, že sa autom dopravíme do bližšie neurčenej usadlosti s názvom St. Michael (aké ja s obľubou nazývam "Veľká Paža") a odtiaľ popri rieke Mur prídeme za asi 9 dní do Bratislavy. Bývať sme mali v akýchsi drevených chatrčiach (Raddörf'l), ktoré sa vo vybraných dedinách nachádzajú. To bola teda moja predstava.
V skutočnosti sme prišli do krásnej horskej dedinky cez ešte krajší horský priesmyk (o ktorom náš vodič - otcov kamarát - asi ešte doteraz skladá básne, a myslím to úprimne), ktorá si iný názov ako St. Michael určite nezaslúži. V tejto dedinke bola pravdepodobne vyššia koncentrácia gastronomických a ubytovacích zariadení ako na ľubovoľnom úseku Bratislavy. "Drevené chatrče", v ktorých sme mali bývať, boli v skutočnosti útulné, drevené a hlavne čisté a nepoškodené chatky s dobrou posteľou a ohrievačom.
Cesta sa vinula viac, či menej popri rieke Mur a popri početných "Gasthausoch", rodinnými podnikmi, ktoré dokonca ľudia označujú tabuľkami "Radfahrer freundlich". Popri ceste sú vhodne porozostavované, aby do nich nie náhodne okoloidúci zablúdili na pivo alebo kolu. Keďže ich je skutočne veľa, panuje medzi nimi dobrá konkurencia, z čoho nakoniec najviac ťažíme my - návštevníci. Takže zabudnite na tradičné slovenské krčmy a lá pajzel maximus.
Čo ma však najviac (a najpríjemnejšie) prekvapilo bola staničná reštaurácia v jednej dedine. Ešte na osvetlenie toho, prečo sme sa tam vlastne zastavovali. V tej dedine sa nachádzal ďalší Raddörf'l, ktorý bol riadený zo spomínanej staničnej reštaurácie. (Teraz nechám priestor pre vašu predstavivosť: Obyčajná dedina, malá železničná stanica, jednoduchí dedinskí dedkovia v staničnej reštaurácii... aj vám behá mráz po chrbte?) Zahoďte svoje predstavy - to o čom píšem je naozajstná reštaurácia so všetkým, čo k tomu patrí, čiže: čistá, nezafajčená (tam, kde taká byť nemá), patrične ozdobená s dobrou obsluhou). Jednoducho taká, ktorá nemá za úlohu odradiť turistov.
Napriek tomu, že sme nakoniec celú cestu neprešli (hneď v prvý deň sme sa dostali do "echt" horskej búrky aj s ľadovcom ako necht na palci, čo sa potom odrazilo na mojom zdraví), tento výlet vo mne zanechal dobré spomienky aj pre spôsob, akým sa v Rakúsku poskytujú turistické služby. V tomto sa asi ešte máme na Slovensku čo učiť...
