V prvom rade si otvorene priznajme, že cirkevní predstavitelia zožnú kritiku v obidvoch prípadoch. Ak sa vyjadria, tak preto, že tak vnášajú politiku na kazateľnice. Ak sa nevyjadria, tak preto, že mlčia vtedy, keď sa žiada, aby verejne poukázali na zlo.
Netreba si však navrávať, že by tento stav bol niečím výnimočným alebo v dejinách novým.
Pomôžem si v tomto prípade príkladom z histórie, konkrétne reakciami biskupov a nakoniec aj pápeža na vzostup Hitlera v Nemecku.
Už v roku 1930 bolo v denníku L'Osservatore Romano uverejnené takéto hodnotenie: "NSDAP je nezlúčiteľné s katolíckym svedomím."
Jedna zo zaujímavých postáv nemeckej Cirkvi z tohto obdobia, kardinál Michael von Faulhaber bol vo svojich vyjadreniach ešte o čosi presvedčivejší - o nacistickej ideológii vyhlásil, že ide o "herézu" a "rúhavé kacírstvo".
Kňazi mali od biskupov zakázané podporovať nacizmus a v roku 1932 zahŕňali smernice nemeckej biskupskej konferencie zákaz členstva v strane pre všetkých katolíkov.
Niečo sa síce zmenilo pokusom uzavrieť prímerie v podobe konkordátu Cirkvi s Nemeckom, avšak keď sa ukázalo, že to k ničomu nevedie, vydal Pius XI. encykliku "Mit brennender Sorge" (ktorá bola dokonca netradične napísaná v nemčine), teda encykliku v ktorej jasne odsúdil nacistickú ideológiu, a ktorú sa rozhodne oplatí prečítať aj po toľkých rokoch.
V tejto encyklike napríklad pápež píše: "Veriacim v Boha nie je každý, kto rečnícky používa slovo Boh, ale len ten, kto s tým vznešeným slovom spája pravý a dôstojný pojem Boha." Ďalej hovorí aj to, že "kto rasu alebo národ, alebo štát, štátnu formu, nositeľov štátnej moci alebo iné hodnoty spoločenského života (...) vytrháva z ich pozemskej hodnotovej stupnice (...) a modloslužobnícky ich zbožňuje, má ďaleko od pravej viery v Boha."
Pius XI. nešetril ani vtedajšiu "nemeckú národnú cirkev": "Len povrchné mysle môžu podľahnúť bludu a bláznivo sa pokúsiť vtesnať Boha do hraníc jedného národa, uväzniť ho do krvnej skupiny jedinej rasy."
Myšlienke nadradenosti niektorých nad inými adresoval vtedajší pápež tieto slová: "Vládnuci i ovládaní, korunovaní aj nekorunovaní, vysokí aj nízki, bohatí aj chudobní podliehajú rovnako Božiemu slovu."
Čomu tento krátky prehľad môže poslúžiť? Cirkvi sa vo vzťahu k nacizmu vytýka predovšetkým nečinnosť alebo určitá kolaborácia (asi najmä v osobe ľudí ako bol Jozef Tiso na Slovensku). Teda to, čo by sme mohli nazvať "mlčanie o zle".
Dnes bývame skôr svedkami toho, že sa Cirkvi masovo vyčíta skôr to, že nemlčí. Že sa nedá porovnávať nacizmus s čímkoľvek, čo tu máme teraz? Samozrejme, ale čo ak sa to, čo dnes benevolentne nazývame "menším zlom" ukáže o niekoľko rokov ako ničivé pre spoločnosť? Kto potom bude mať tú odvahu brániť tých, čo mali hovoriť, vyjadreniami o politickej korektnosti?
Prirodzene, nikto nechce robiť z Cirkvi nástroj v rukách niektorých názorových skupín. Nechajme jej však priestor, aby spôsobom sebe vlastným prehovorila o Dobre. Alebo sa snáď tak bojíme vypočuť si kritiku na názor, ktorého sa pridŕžame?