Minule som si všimol, že niektoré mamičky (možno aj oteckovia, to neviem) majú taký milý zvyk. Keď so svojou ratolesťou vystupujú z autobusu a prechádzajú okolo vodiča, zamávajú mu a povedia: "Ďakujeme, ujo šofér!"
Takéto milé vyznanie sympatií by potešilo každého a usmial sa aj vodič-drsňák z môjho príbehu. A možno si to aj ten chlapček zapamätá, že taký ujo vodič to tiež nemá v práci také skvelé. Druhý hrdina, ktorý sa v autobuse objavil o niečo neskôr, si to asi nepamätal. Alebo mu to nikto nepovedal.
Ujo šofér vtedy pohľadom hľadal vinníka, ktorý svojou jemnou zábavkou spôsobil, že autobus celkom zbytočne zastavil na zastávke na znamenie. Nevedno, či tento mladík bol oným vtipkárom, no pravdepodobne aby posilnil svoju pozíciu pred sympatickou tmavovláskou nahlas utrúsil: "Čo zas tamten čumí!?"
Vodič asi dobre urobil, keď sa tváril, že nepočuje. Počas zvyšnej časti cesty som uvažoval, či naberiem odvahu poďakovať sa pánovi vodičovi aj ja. Ale asi by som nenabral ani vtedy, ak by pri mojom vystupovaní nebol práve zaneprázdnený pánom, ktorý toho veľa vypil a snažil sa zistiť, či sme v Bratislave.
Tak aspoň takto. Lebo taký ujo vodič nie je len druhotriedny sluha slúžiaci nám, zaneprázdneným a ponáhľajúcim sa. Takže ďakujem aj ja, ujo šofér.
