Ktosi múdry vraj raz povedal, že človeka povznáša už len pohľad na to, ako žena prejde miestnosťou. Nie je ťažké súhlasiť s týmto človekom pri pohľade na dve slečny, ktoré upútali pozornosť množstva ľudí na námestí. Aj dvoch rehoľníčok-mníšok.
Tieto dve, naopak, na prvý pohľad stelesňovali všetko, čo by ste si o mníškach mohli vypočuť od priemerného mladého človeka. Ak sa s nejakými náhodou stretol počas stredoškolských štúdií, o to skôr. (Česť výnimkám.) Korpulentné staré ženy mimo reality. Prísny pohľad, železné schémy. Je ťažké predstaviť si rozdielnejšie skupiny osôb, ako tie, ktoré sa v to slnečné popoludnie stretli na námestí.
Čo sa však asi prehnalo hlavou dvoch mníšok pri pohľade na dve slečny? Nostalgia, možno radostné spomienky na mladosť? Spomienky na časy, keď aj ony upútali pohľady ľudí na námestiach, keď sa nahlas smiali a s kamarátkami zachytávali pohľady chlapcov? A možno, kdesi potajomky, v srdci, aj akási ľútosť za týmto strateným životom?
Na námestí sa však v tej chvíli nachádzal ešte aj niekto iný.
Mamička-tridsiatnička s dvomi malými deťmi pri fontáne. Mala s nimi dosť práce a na námestí rozhodne nepôsobila tak príťažlivo. Ani ona si už nemohla dovoliť bezstarostne sa prejsť po námestí a pútať pohľady okoloidúcich. Takže stratený život? Nie. Život darovaný.
Za málo príťažlivým obalom rehoľného habitu či námahy s deťmi sa v ten deň skrývala krása rozhodnutia, ktoré dáva zmysel životu. Rozhodnutia darovať život. Som presvedčný, že jemný úsmev na tvárach rehoľných sestier nebol odrazom príjemných spomienok na stratený život.
Malé námestie sa na chvíľu stalo svedkom zjavenia radosti z materstva. Fyzického aj duchovného. Dve slečny boli o chvíľu preč a život pokračoval svojím tempom, no akýsi svit v očiach mladej mamičky aj rehoľných sestier pretrval naďalej. Bola to vďačnosť za zmysel života.