Štefan Sandtner. Dvere sú otvorené a srdce ešte viac.

Autor: Daniel Holúbek | 31.5.2014 o 16:02 | Karma článku: 8,77 | Prečítané:  349x

V apríli by bol oslávil 98 rokov. Jeden z toho druhu starých ľudí, vďaka ktorým viete, že byť starým nemusí znamenať to isté ako byť zatrpknutý a nepríjemný.

Z množstva starších saleziánov, ktorých som mal možnosť stretnúť a spoznať počas obdobia svojho detstva a dospievania si najradšej spomínam na dona Štefana Sandtnera, ktorému nikto nehovoril inak ako „ujo“. Keď som spoznal uja Sandtnera, bol to už starý pán s nezabudnuteľným úsmevom a charakteristickou paličkou, ktorú nosil stále so sebou. Vôbec som nevedel, čím všetkým si počas svojho života prešiel, no keď som to po jeho smrti v auguste 2006 zistil, pochopil som, že to dobré ovocie bolo výsledkom jeho svätého saleziánskeho života.

Štefan Sandtner sa narodil 30. apríla 1916 v Pezinku ako tretí zo štyroch súrodencov. Keď mal trinásť rokov odišiel do študovať k saleziánom do Šaštína. V roku 1933 potom vstúpil do noviciátu v Hronskom Beňadiku, kde 31. júla 1934 zložil svoje prvé rehoľné sľuby.

Už ako mladý salezián vynikal v štúdiách a zaoberal sa literárnou a redaktorskou činnosťou. Aj preto ho predstavení po zložení doživotnej profesie v roku 1937 poslali študovať teológiu na Pápežskú Gregoriánsku Univerzitu v Ríme. Po kňazskej vysviacke v roku 1943 sa vrátil na Slovensko a až do roku 1950 pôsobil ako učiteľ a školský radca v rôznych slovenských saleziánskych študentátoch. Súčasne sám študoval filozofiu a slovenčinu na Filozofickej fakulte v Bratislave. Rok 1950 však do jeho života priniesol nečakaný zvrat.

Po násilnom zrušení kláštorov komunistickým režimom v noci z 13. na 14. apríla 1950 bol don Štefan Sandtner spolu s ostatnými spolubratmi internovaný v kláštore v Podolínci. Koncom decembra 1950 bol hospitalizovaný vo Fakultnej nemocnici v Bratislave. Už roky trpel na zápal srdcového svalu. Práve v tejto nemocnici sa stretol s dnes už blahoslavenou sestrou Zdenkou Schelingovou. Príbehy utrpenia a vernosti týchto dvoch Božích ľudí tak zostanú navždy prepojené. V apríli roku 1951 sa don Titus Zeman pokúsil previesť svoju tretiu výpravu za hranice Československa. Výprava však nebola úspešná a jej dôsledky niesol aj don Štefan Sandtner, ktorého prišli pred cestou navštíviť niektorí z účastníkov neúspešného prechodu. V nemocnici ho zaistila polícia a až do oktróbra 1951 mohol na vlastnej koži vyskúšať čosi z neslávne známych komunistických vyšetrovacích metód. Vo februári 1952 ho odsúdili na 15 rokov väzenia za vlastizradu.

V československých väzeniach napokon strávil osem rokov a v roku 1960 ho prepustili na amnestiu. Don Sandtner sa ocitol na slobode, ktorá však bola len slobodou zdanlivou. Kto by za slobodu považoval stav, v ktorom človek nemôže robiť to, čomu zasvätil svoj život? Veľkosť dona Sandtnera a mnohých iných saleziánov a kňazov sa však ukázala aj v tejto skúške. Od roku 1960 pracoval ako skladový pracovník v Pezinku a od roku 1968 bol na invalidnom dôchodku. No predovšetkým využíval všetky možné chvíle na to, aby mohol potajomky duchovne sprevádzať mnohých mladých. Práve v týchto rokoch sa odohralo množstvo duchovných cvičení a stretnutí, na ktoré musel prichádzať v utajení a častokrát odchádzať v náhlivosti so Štátnou bezpečnosťou v pätách. Viac ráz ho predvolali, aby mu pripomenuli, aká by mala byť podľa ich názoru jeho úloha, no jeho saleziánske srdce mu nedovolilo opustiť poslanie, ktoré pred toľkými rokmi prijal za svoje.

Po nežnej revolúcii v roku 1989 prišiel ujo Sandtner do Bratislavy na Miletičovu, kde opäť, po toľkých rokoch, mohol rozdávať niečo zo svojho veľkého literárneho talentu. V týchto rokoch uzreli svetlo sveta básnické zbierky, z ktorých niektoré vznikli vo väzení, v týchto rokoch pracoval ako šéfredaktor saleziánskeho časopisu Don Bosco dnes.

Don Štefan Sandtner zomrel v Bratislave 14. augusta 2006, len krátko po dovŕšení deväťdesiatich rokov. Zo spomienok množstva ľudí na jeho pohrebe mi v pamäti zostal nápis, ktorý mal ujo Sandtner napísaný na dverách svojej izby už v rokoch svojej učiteľkej praxe: Porta patet et cor magis. Dvere sú otvorené a srdce ešte viac. Som presvedčený, že niet výstižnejšej myšlienky, ktorou by sa dal vyjadriť obdivuhodný život dona Sandtnera, ktorý oslovil také veľké množstvo ľudí. Mňa samého nevynímajúc.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Jar predsedu Fica. Objavil protislovenskú prostitúciu (Schutzov týždeň)

Putinovi hrajú všetky karty. Trump, Fillon a teraz dohoda OPEC o zmrazenej ťažbe. Ešteže toho Kariakina zrušil Carlsen.

EKONOMIKA

Švédsko chce ako prvá krajina zrušiť hotovosť. Čo to prinesie?

Digitálna mena prináša podľa ekonómov niekoľko výhod.


Už ste čítali?